Je čas pokánia
Je čas pokánia
Hovorí sa, že všetko má svoj čas, ale hovorí sa aj to, že čas je vzácny a nám kresťanom slúži predovšetkým pre spásu našej duše. Preto svätý apoštol Pavel napomína: „Ale prízvukujem, bratia, čas je krátky" /1 Kor 7, 29/, preto „dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery" /Gl 6, 10/, „vykupujte čas, lebo dni sú zlé" /Gl 5, 16/, čo pociťuje na sebe každý človek žijúci na tejto Zemi.
Čas pôstu, čas pokánia chce pohnúť naším svedomím, vyvolať ozajstnú ľútosť nad vykonanými hriechmi, pripraviť nás k ozajstnému pokániu, k svätej spovedi, čiže k Tajine pokánia a k radostnému Sviatku Christovho vzkriesenia, aby sme Ho ospevovali a oslavovali „s čistým srdcom".
V čase Veľkého pôstu spievame na večerni o tom, že nás, poblúdilých ľudí, Boh hľadá a volá k sebe i my Ho vo veľkopôstnej piesni prosíme, aby od nás odohnal všetky naše zlé návyky, aby nás očistil svojím slovom a milosťou, preto pôstne bohoslužby obsahujú veľa biblických textov, aby Boh bol k nám štedrý a milostivý.
Veľkopôstne obdobie je časom podstatnej zmeny nášho doterajšieho duchovného života. Máme sa spamätať a ľútosťou svojich hriechov napraviť to, čo zlého sme urobili pred Bohom i voči našim blížnym a ovocím tohto úsilia bude naše zmierenie s Bohom i ľuďmi. Veď my ani nemusíme vždy pamätať na to, čo zlého sme urobili našim blížnym. Treba si dobre uvedomiť, že každým hriechom sa vzďaľujeme od Boha, blížnych i celého stvorenia Božieho, od svätej Cirkvi a pokáním všetko toto naprávame, obnovujeme zväzky pokoja s Bohom, ľuďmi, stvorením i Cirkvou.
Modlitby svätého krstu hovoria o tom, že životným programom a cieľom kresťana je aktívna účasť na živote Cirkvi, na Tele a Krvi Christovej. Hriech marí túto účasť, ale pokánie nám ju vracia, preto sa v modlitbe Tajiny pokánia hovorí: „Primiri i sojedini jeho svjatij Tvojej Cerkvi, o Christi Isusi Hospodi našem...". Takto sa márnotratný syn vracia do Otcovho domu, začleňuje do tajomného Tela Cirkvi, takto sa obnovuje naše synovstvo u Boha, narušené našimi hriechmi. Toto je skutočný cieľ ozajstného pokánia.
V pravom a ozajstnom pokání musia prehovoriť naše ústa, ale predovšetkým srdce, ktorého sa najviac dotkli naše hriechy. Keď kráľ Dávid zhrešil proti Bohu i svojim blížnym, vyznával: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pravého" /Ž 50, 12/. Prorok Joel veľmi výstižne povedal, čo od nás očakáva Boh, aké pokánie by sme mali konať, keď povedal: „Vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom, plačom a nárekom. Roztrhnite si srdcia a nie šaty, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo je milostivý a milosrdný, zhovievavý a hojný v milosti, lebo mu je ľúto spôsobiť pohromu" /JI 2, 12-13/.
Každý kresťan má túžiť po oslobodení od hriechu a nemá byť spokojný s terajším hriešnym stavom, v ktorom sa nachádza, má nájsť v sebe silu otvoriť srdce pre Boha i blížnych a navrátiť sa ku konaniu dobra. Lebo len tak nájde milosť zmierenia s Bohom a očistenie svojho vnútra. A to je cesta pokory-
Svätý apoštol Pavel nás takto všetkých volá: „Hľa, teraz je čas veľmi príhodný, hľa teraz je deň spasenia" /2 Kor 6, 2/. Toto nemá byť len nejaký náboženský formálny zvyk, ale skutočná duchovná obnova, osvieženie duchovných síl duše. Kresťan a kresťanstvo musia žiť a burcovať všetkých ostatných k prijatiu Evanjelia Christovho, k prijatiu Božieho slova, lebo ono posväcuje každého, kto ho úprimne prijíma.
„Práve preto tým viac treba si nám všímať, čo sme počuli, aby sme to neobišli. Lebo ak už slovo, ktoré anjeli hlásali, bolo prísne platné a akýkoľvek priestupok a neposlušnosť došli zaslúženej odplaty, akože unikneme my, ak zanedbávame také veľké spasenie, ktoré najprv Pán zvestoval, potom nám to potvrdili tí, čo o ňom počuli, a zároveň aj Boh vydal svedectvo o ňom znameniami a divmi so všelijakými prejavmi moci, ako aj udeľovaním Ducha Svätého podľa svojej vôle?" /Žd 2, 1-4/.
Na túto otázku musí každý kresťan odpovedať sám - úprimne a zo srdca.