Svätý Gregor Palama
Sv. Gregor Palama
Svätý Gregor Palama, arcibiskup Solúnsky, sa narodil v roku 1296 v Malej Ázii. Počas tureckej invázie jeho rodina utiekla do Konštantinopolu a našla tam útočište na dvore Andronika II. Paleologa (1282 – 1328). Otec sv. Gregor sa stal významným hodnostárom pri imperátorovi, ale onedlho zomrel. Sám cisár Andronik sa postaral o výchovu a vzdelanie osirelého chlapca. Gregor mal vynikajúce schopnosti a bol veľmi horilivý, a tak si bez problémov osvojil všetky predmety, ktoré patrili do vyššieho vzdelania v stredoveku. Cisár si želal aby sa mladý Gregor oddal iba štátnej službe. Len čo dovŕšil 20 rokov, odišiel na Sv. Horu Atos (niektoré pramene uvádzajú rok 1316, iné 1318). Tam sa stal poslušnikom v monastieri Vatoped. Jeho duchovným vodcom sa stal prep. Starec Nikodým Vatopedský (pamiatku slávime 11. júla). Pod jeho vedením prijal mníšsky postrih a začala sa pre neho cesta duchovného boja i zdokonaľovania sa. O rok neskôr sa mu zjavil sv. Ján Bohoslov a prisľúbil mu svoju duchovnú ochranu. Gregorova matka spolu so sestrami, podľa vzoru syna, prijali mníšstvo.
Po zosnutí starca Nikodýma mladý mních Gregor prechádzal svoju modlitebnú cestu pod vedením starca Nikifora. Po jeho zosnutí odišiel do Lavry prep. Afanasija. Tam pomáhal v jedálni a neskôr sa stal cirkevným spevákom. Ale o tri roky, usilujúc sa o vyššie stupne duchovnej dokonalosti, sa presťahoval do neďalekého pustovníckeho obydlia Glossia. Predstavený začal učiť mladého mnícha sústredenej duchovnej modlitbe – rozumovom úkone, ktorú postupne rozpracovávali a osvojovali si mnísi počnúc veľkými pustovníkmi 4. storočia, Evagria Pontského a prep. Makarija Egyptského. Tento druh askézy sa nazýva hesychazmus ( toto slovo má svoj pôvod v gréckom jazyku a znamená pokoj, mlčanie).Je to eticko – asketické učenie o ceste človeka k zjednoteniu s Bohom cez „očistenie srdca“ a upriamenie vedomia v sebe samom. Podstatou hesychazmu je život v samote spojený s mlčanlivosťou. Počas pobytu v Glossii si sv. Gregor dokonale osvojil duch hesychazmu a prijal ho ako pevný základ svojho života. V r. 1326, kvôli hrozbe tureckého vpádu, mladý askéta odišiel do Solúna, kde prijal sv. tajnu kňazstva.
Svoje kňazské povinnosti spojil jeromonach Gregor so životom pustovníka. Päť dní v týždni trávil v mlčaní a modlitbe, iba v sobotu a v nedeľu prichádzal pastier k svoju národu, vykonával bohoslužby a poučoval veriacich vo svojich kázňach. Jeho poučenia často vyvolávali u veriacich dojatie a slzy. Aj napriek pustovníckemu spôsobu života, úplne odcudzenie sa spoločnosti nebolo pre Gregora príznačné. Niekedy navštevoval teologické stretnutia mestskej vzdelanej mládeže, ktoré viedol budúci patriarcha Izidor. Raz, keď sa vracal z Konštantinopolu, objavil neďaleko Solúna mestečko Veriji, ktoré bolo vhodné pre pustovnícky život. Onedlho tam vytvoril malú skupinku mníchov – pustovníkov, ktorých viedol počas piatich rokov. V r. 1331 opäť odchádza na Sv. Horu Atos, odišiel do samoty skýte sv. Sávu, neďaleko Lavry prep. Afanasija. O dva roky neskôr sa stal igumenom Esigmenskeho monastiera, ktorý sa nachádza na severe Sv. Hory. Neskôr sa opäť vracia do skýtu sv. Sávu. Tam sa zaoberal teologickými prácami, ktorým sa venoval až do konca života.
V 30. rokoch 14. storočia dozrievali vo Východnej Cirkvi udalosti, ktoré postavili sv. Gregora medzi najvýznamnejšich apologétov Pravoslávia a priniesli mu slávu učiteľa hesychazmu.
V r. 1330 prišiel do Konštantinopolu vzdelaný mních Barlaam. Autor traktátov z logiky a astronómie, šikovný a bystrý rečník. Získal miesto učiteľa na univerzite v hlavnom meste. Začal robiť výklad na spisy Dionisija Areopagitu. Venoval sa aj apofatickej teológii, ktorú uznávali aj Východná aj Západna Cirkev. Onedlho Barlaam odšiel na Atos, aby sa zoznámil so základnými prvkami života hesychastov a na základe dogiem o nevysvetliteľnosti Božej podstaty. Práve rozumový úkon považoval za heretickú odchýlku. Počas cesty z Atosu vyvolával spory s mníchmi a usiloval sa im dokázať podstatu Táborského svetla. Okrem toho sa nehanbil vysmievať poučenia mníchov o modlitebných metódach a duchovných osvietení.
Sv. Gregor na prosby atoských mníchov spočiatku iba ústne napomínal Barlaama. Keď uvidel neúspech podobných snáh, tak sa rozhodol písomne vysvetliť svoje teolgické argumenty. Vznikli také diela ako: „ Triády na záštitu hesychastov.“(1338). Neskôr atoskí mnísi spolu so sv. Gregorom zostavili spoločnú odpoveď na Barlaamove útoky, tzv. „Svätohorský tomos“ Na Konštantinopolskom sneme v r. 1341 v chráme Božej Múdrosti sa uskutočnil spor sv. Gregora a Barlaama, ktorý sa zakladal na podstate Táborského svetla. Snem prijal argumenty sv. Gregora o tom, že Boh je nedostupný vo svojej podstate, zjavuje sa v energiách, ktoré sú nasmerované na svet a sú prístupne prijatiu tak ako Táborské svetlo. Ale sú nadzmyslové a nestvorené. Barlaamovo učenie bolo odsúdené ako heréza a na neho bola vynesená kliatba.
Ale spory medzi palamistami a barlaamistami však neboli ani zďaleka ukončené. Medzi Barlaamových učeníkom patril aj bulharský mních Akindin a patriarcha Ján XIV. Kaleka. K nim inklinoval aj Andronik III. Paleolog. Akindin vystúpil so spismi, v ktorých vyhlásil Gregora a atoských mníchov za vinníkov cirkevných nepokojov. Sv. Gregor napísal podrobnú argumentáciu proti Akindinovým domnienkam. Vtedy patriarcha vylúčil sv. Gregora z Cirkvi a uväznil ho na tri roky. V r. 1347, keď patriarchu Jána XIV. vymenil patriarcha Izidor bol sv. Gregor oslobodený a stal sa arcibiskupom Solúnskym. V r. 1351 Snem vo Vlacherne slávnostne potvrdil pravoslávnosť učenia sv. Gregora. Ale Solúnčania neprijali svojho arcibiskupa hneď. Sv. Gregor bol nútený žiť na rôznych miestach. Na jednej z ciest do Konštantinopolu byzantská galeja padla do zajatia turkom. Sv. Gregora počas celého roka predávali v rôznych miestach ako otroka. Ale on ani v takej zložitej situácii neúnavne pokračoval hlásať kresťanskú vieru.
Až tri roky pred zosnutím sa vrátil do Solúna. Predvečer jeho zosnutia sa mu zjavil sv. Ján Zlatoústy. Sv. Gregor Palama zosnul 14. novembra 1359. V r. 1368 bol kanonizovaný na Konštantinopolskom sneme za patriarchu Filoteja, ktorý napísal život a bohoslužbu sv. Gregorovi.
Učenie sv. Gregora Palamu o pokáni
Vo svojich listoch a homíliach sv. Gregor poukazoval hlavne na to, aby človek usmerňoval svoju pozornosť na pokánie počas celého života. Náš život je pre nás obdobím pokánia. Mali by sme sa, aj napriek svojej slabosti, každý deň obmedzovať v konaní zla. Vo Svätom Písme čítame: „Boh nechce smrť hriešnika, ale chce aby sa obrátil a bol živý.“ Keď naši prarodičia Adam a Eva zhrešili v raji, hneď po vykonaní priestupku nenasledovala telesná smrť, ale boli obaja vyhnaní z raja. Preto aj my, keď zhrešíme tak nezomierame okamžite, ale máme nádej obrátenie. Je to pre nás možnosť, príhodný čas, na činenie pokánia.
Pokánie je začiatok, stred a koniec kresťanského života. Na činenie pokánia máme vymedzený čas do konca nášho pozemského života. Nevieme, kedy príde čas nášho odchodu do večnosti, mali by sme činiť pokánie hneď po vykonaní hriechu. Vo Svätom Písme nájdeme svedectvá o tom, ako Isus Christos odpustil hriechy lotrovi, ukrižovanému po jeho pravej strane. Až na kríži si lotor uvedomil svoje zlé skutky. Nebolo to z výpočítavosti, ale z úprimného oľutovania svojich hrichov. Najťažšie je pre človeka spoznať a uvedomiť si vlastný hriech a jeho dôsledky. Človek práve z egoistických príčin si nechce vidieť hriešnosť svojho konania. Práve blížni spozorujú hriech a nabádajú dotyčného na pokánie. Ale závisi iba od jedinca či chce svoj život zmeniť, činiť pokánie a obrátiť sa k Bohu alebo zostane v hriešnom stave aj naďalej.
Ak sa ľudská duša nachádza v hriešnom stave, sprevádzajú ju rôzne ťaživé pocity, ako napríklad zúfalstvo. Práve zúfalstvo môže človeka opäť privádzať k rôznym činom (samovraždy, vraždy, krádeže, znásilnenia, atď). Len nádej na Božie milosrdenstvo môže odohonať také pohnútky. Práve takýto neviditeľný boj dobra a zla, odohrávajúci sa v ľudskej duši sv. Gregor považuje za najťažší. No ak zvíťazí dobro nad zlom, je to najslávnejšie víťazstvo. Len víťazstvo nad samým sebou, pokorenie a ovládnutie vlastných vášni je najťažšie a najkrajšie víťazstvo. Aj prorok Dávid, ktorý dosiahol jedno zo svojich najslávnejších víťazstiev práve vďaka svojej veľkej ľútosti za vykonaný hriech.
Pokánie spočíva v tom, aby sme znenávideli hriech a obľúbili si cnosť. Úspešne sa stránili zla a činili dobro. No ešte predtým musíme sami odsúdiť svoje spáchané hriechy a oľutovať ich, až potom sa môžeme z hĺbky srdca ponoriť do Božieho milosrdenstva, považujúc sa za nehodných nazývať sa Božími deťmi. Príklad nachádzame aj v podobenstve o márnotratnom synovi, ktorý činil pokánie hovoriac otcovi: „ Nie som už viac hoden nazývať sa tvojim synom, príjmi ma ako jedného z tvojich sluhov.“ (Lk 15, 19). Práve márnotratný syn je príkladom na ktorom je poukázaná tá skutočnosť, že neexistuje hriech, ktorý by Boh svojou láskou a milosrdenstvom nemohol odpustiť.
„Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení.“ ( Mt 5, 4.). Plač, je jedným z prejavov vnútorného stavu ľudskej duše. Práve slzy pokánia sú slzami bohatstva síl, ktoré premrháme pádom do hriechu na uskutočnenie našich hriešnych túžob. Je to mrhanie duchovných darov a následne sa stávame duchovne chudobnejšími. V tomto stave si želáme, aby nami opovrhovali ako služobníkmi hriechu. Sv. Gregor nás nabáda, aby sme padli na kolená, poklonili sa Bohu a plakali pred Ním. Boh nás svojou láskou uteší a s pomocou modlitby a duchovného zápasu vyvedie z tohto hriešneho stavu. Slzy zmäkčujú dušu, zatvrdnutú hriechom a zároveň ju očisťujú a osvecujú. Plakať máme teraz, keď ešte máme na to čas, lebo vo večnosti budeme roniť iba slzy zúfalstva kvôli nesprávne využitému času v pozemskom živote. Večný plač a zúfalstvo už nebudú Bohom vypočuté. Preto len Boh je našou jedinou útechou a spásou, aj preto je vo Svätom Písme nazvaný aj Utešiteľom. (2 Kor 1, 3 a Jn 14, 16)
Sv. Gregor preto nabáda všetkých veriacich, aby sa nebáli zápasiť so svojimi vášňami a usilovali sa činiť iba dobré skutky. Boli zdržanliví, pokorní, bdelí v modlitbe. Pripravení pomôcť svojmu blížnemu akokoľvek – slovom, skutkom, radou, peniazmi, aby našli ľudomilnosť a v láske sa približovali k Bohu.